Škaredý zlý Arpi Soltész: Rozprávka o starom remeselníkovi

Výsledok volieb väčšinou niečo hovorí o samotnom voličovi. Tentoraz nám niečo povedal o kandidátoch.

Komunálny volič výnimočne použil namiesto politického presvedčenia mozog. Pre pravicových kandidátov to nedopadlo dobre. A ľudia používajú pri voľbách mozog výhradne len vtedy, keď im už nič iné neostáva. Ak pravicový volič nevolil pravicového kandidáta, bolo to preto, lebo bol jednoducho nevoliteľný.

Pravicové médiá, pravicoví politici, pravicoví intelektuáli a  všetci dobrí pravičiari vôbec, skormútene pofňukávajú po sobotňajšej nakladačke. Berú ju ako prehru. Hlavne sídelné mesto riaditeľstva zemegule, Bratislava, ich mimoriadne škrie. Teda všetkých tých, ktorí sú predovšetkým pravičiari a až potom daňoví poplatníci, obyvatelia svojho mesta a hádam aj ľudia.

Ešte chápem, že by Magdu Vášáryovú za Milana Ftáčnika nevymenil Milan Lasica. Aj to je síce len nepodložená domnienka, ale dajme tomu, že dvaja Milanovia v jednej domácnosti by predsa len vytvárali nepraktický chaos. Neexistuje taký uhol pohľadu, z ktorého by Ftáčnik nevyzeral ako lepší primátor, než Vášáryová. Teda hádam okrem Lasicovho pohľadu – taká primátorka je mimoriadne zaneprázdnená osoba a skoro nikdy nie je doma.

Nerozvíjajme to. Pani Vášáryová je, technicky, dáma. Vzdajme jej úctu a pomlčme o nej.

Pravičiari napokon neoplakávajú krutý osud svojej neúspešnej kandidátky, odsúdenej na ďalšie štyri roky lúštenia sudoku v parlamente, ktorý nie je ani zďaleka taký elegantný a štýlový ako Primaciálny palác. Pravičiari ronia slzy a sople pre vlastný trpký pocit prehry.

Prehru v hlavnom meste komentoval Mikuláš Dzurinda slovami, že „aj remeselník niekedy predá a niekedy nepredá“. A že je z toho smutný. Ale nech je to akýkoľvek skúsený klamár, ten smútok mu asi nikto neuveril Tváril sa ako kocúr, ktorý zožral kanárika. Treba len si počkať, z koho sa vykľuje kanárik. Žeby Lucia Žitňanská? Stranícky dav už začal volať po jej krvi. A možno je to inak.

Možno voľby dopadli presne podľa Dzurindovho plánu. Každý jeden z jeho ľudí, ktorí sa kedy dostal na nejakú funkciu, skôr alebo neskôr vyrobil nejaký prúser. A koho za to bili po hlave? Jeho, Mikiho! Je obklopený diletantmi, ktorí absolútne nerozumejú svojej práci. Nech už robia čokoľvek, vždy sa pri tom nakoniec nechajú prichytiť. Je len otázkou času, kedy sa im prevalí nejaká krádež alebo korupcia. Je rozumnejšie držať ich od týchto vecí ďalej. Teda minimálne tam, kde aj tak nie je veľa čo stratiť. Niežeby sa v komunálnej politike nedalo kradnúť. No vláda je predsa len lepší kšeft a škoda riskovať poškodenie imidžu a stratu podielu z vládneho koláča, ktorý je rádovo väčší, ako nejaký mestský rozpočet.

„Aj remeselník niekedy predá a niekedy nepredá“. A „som z toho smutný“. Viete čo? Aj ja vám poviem rozprávku. Rozprávku o remeselníkovi, ktorý nepredal.

Žil raz jeden majster puškár. Vyrábal pušky. Mal bystrú hlavu, ale dve ľavé ruky. Nebývalo to tak vždy. Voľakedy to bol majster nad majstrov. Ale zostarol. Prsty už neposlúchali, oči sa kazili, ani sluch už nebol ako býval. A nielen jemu samotnému sa už robota nedarila, ale ešte aj jeho vlastní tovariši a učni ju flákali. Nemali už pred starým majstrom kúska rešpektu.

Starý puškár vedel, že jeho kedysi legendárne pušky sú mizerné. Bolo mu jasné, že akonáhle z jeho zbrane niekto vystrelí, buchne mu tá kopa šrotu do ksichtu a prinajmenšom mu vyrazí oko. Potom ho za to budú žalovať, vysúdia z neho aj gate a možno ho ešte aj zavrú. Takú pušku by nikdy nikomu nemohol dať do rúk, ani zadarmo, lebo by ho rozzúrení pozostalí mohli zastreliť zbraňou od konkurencie.

Lenže tlak rodiny bol obrovský. Žena naňho bľačala, že už nie je čo dať do hrnca. Nebola to pravda, mali našetrený slušný majetok. Ale žena chcela nový kožuch a nejaké lepšie šperky a nový dom by podľa nej tiež nebol na zahodenie. A o to viac jačala. Keď boli mladí a bývali naozaj hladní, tak bola pekne ticho a škŕkanie v bruchu zaháňala láskou. Teraz je síce špajza plná, ale tá rafika nedá nažrať ani deckám, len aby jačali tiež.

A tak sa starý puškár pobral na trh a vystavil tam najhorší nepodarok svojho najneschopnejšieho učňa. Síce to vyzeralo ako puška, približne, no bolo to hrdzavé, malo to krivú, pokrútenú hlaveň, mieridlá úplne chýbali a náboj sa aj tak nedal napchať do komory, lebo do nej nesadol nijaký kaliber. Puškár pušku vystavil a trpezlivo čakal. Kdekto sa pri ňom pristavil, znalci, zberatelia a bývalí obdivovatelia dokonca váhali, či si to nekúpia ako raritu. Veď puškárovo meno kedysi naozaj niečo znamenalo. Ale cena bola predsa len privysoká.

Starý puškár sa potom vrátil domov, uťahaný, zmrznutý, celému svetu na smiech, s prázdnymi vreckami, v rukách ten hrozný nepodarok a tváril sa veľmi smutno. Nikto nebol šťastný. Ale všetci prestali jačať a dali mu aj za misku teplej polievky. Žena konečne pochopila, že budú musieť dožiť z úspor. Ale že to nie je žiadna pohroma, lebo na tých pár rokov by vydržali aj skromnejšie úspory.

Nuž veru, nikto nebol šťastný. Azda okrem samotného majstra puškára. Mal pozašívané nejaké ďalšie peniažky a cennosti, o ktorých jeho žena ani netušila.

Starý puškár bol šťastný. Nevedel, že všetky jeho tajné skrýše dávno objavili, našli a vybielili jeho tovariši a učni.